Múzeum vo Svätom Antone

Múzeum, sídliace v tomto neskorobarokovom kaštieli, začalo svoju činnosť 1. decembra 1962 ako Lesnícke a drevárske múzeum, od roku 1964 pôsobilo ako Lesnícke, drevárske a poľovnícke múzeum, od roku 1988 ako Múzeum Antol  a od roku 1996 dodnes ako Múzeum vo Svätom Antone. Keďže ide o pôvodné sídlo rodov Koháry a Coburg, múzeum dokumentuje históriu týchto dvoch rodov a vývoj poľovníctva a lesníctva na Slovensku prostredníctvom jedinečnej poľovníckej expozície. Areál múzea tvorí kaštieľ obklopený nádherným parkom so vzácnymi stromami z 18. storočia, s jazierkami, kaskádami a umelou jaskyňou, lesopark, neskorobaroková sýpka, kaplnka sv. Jána Nepomuckého, skleník, hospodárska budova.

Vzácna je aj umeleckohistorická expozícia, ktorej súčasťou je pôvodný mobiliár: vzácne výzdoby stien, nábytok, majolikové pece, lustre a výtvarné diela, najmä z 18. a 19. storočia. Pozornosť púta  izba vytapetovaná dobovými ilustráciami najmä z francúzskych humoristických časopisov, poľovnícke zbrane a trofeje, lesnícke zariadenia, nástroje a pomôcky a ďalšie exponáty. Skvostom múzea je Zlatý salón s pozláteným nábytkom, ktorý venovala Mária Terézia ako súčasť svadobného daru svojej dcére francúzskej kráľovnej Márii Antoinette.

Kaštieľ vo Svätom Antone – Kaštieľ Antol – Koháryovský kaštieľ  

V roku 1415 sa spomína ako menšia opevnená stavba – castellum. Ďalšie zmienky sú z druhej polovice 16. storočia. O ďalšom osude hrádku sa nevie. V rokoch 1744 – 1750 boli dostavané ďalšie dve krídla, čím kaštieľ získal štvorcový pôdorys s nádvorím. Vzniklo tak honosné šľachtické sídlo a budova získala dnešnú podobu. Objednávateľom prác bol gróf Andrej Koháry. 

Pri prestavbe bolo potrebné brať do úvahy aj staršiu stavbu a nové časti navrhnúť tak, aby sa so starou spojili v jeden celok. Práce na prestavbe sa konali pod dohľadom renomovaných európskych staviteľov: Johanna Enzenhofera, člena viedenského murárskeho cechu, ktorý bol poverený aj prestavbou iného Koháryovského sídla v dolnorakúskom Ebenthale, Dionýza Ignáca Stanettiho, sliezskeho sochára, ktorý sa usadil na Slovensku a preslávili ho monumentálne morové stĺpy v Kremnici a Banskej Štiavnici a Antona Schmidta, banskoštiavnického maliara rakúskeho pôvodu, ktorý do dokonalosti priviedol neskorobarokovú iluzívnu maľbu.

Zmluva o prestavbe

Prestavba kaštieľa si vyžadovala veľa príprav. Bolo potrebné zabezpečiť mnoho vecí, od stavebného materiálu, cez majstrov až po robotníkov, ale hlavne mať jasný postup a rozsah prác. Všeličo je ukryté v zmluve a plánoch signovaných staviteľom Johannom Enzenhoferom. Presný dátum podpísania dokumentu nie je známy, pretože koniec sa nezachoval, ale vznikol pravdepodobne medzi rokmi 1740 – 1745. Zmluva sa skladá z dvoch častí: v prvej sú vymenované záväzky Johanna Enzenhofera – ako staviteľa a v druhej záväzky Andreja Koháryho – ako objednávateľa. 

„Johann  Enzenhofer sa zaväzuje: postaviť  zámok z kameňa podľa troch schválených nákresov na rovnej pôde. V ňom majú byť hlavné panské izby, izba dvorného sudcu, dve archívne miestnosti na poschodí, kúpeľne, kuchyne, sušiarne, pivnice, drevárne, stajne a komory na krmivo v prízemí. Priečelie bude vyhotovené podľa nákresu. Ďalej sa zaväzuje: vybudovať ohniská, pekárenskú pec na chlieb, podstavce pod pece, kuchynské pece, kúpeľne a všetky hlavné miestnosti pre úradníkov. Staviteľ  písomne sľubuje celú stavbu zvonku i zvnútra začistiť a omietnuť, vybudovať ju patričným spôsobom a na určenom mieste. Všetky práce na stavbe budú riadne zdokumentované a vykázané. Staviteľ má určiť aj dozor – šikovného a svoju profesiu riadne ovládajúceho človeka, ktorému zadávateľ vyplatí dva guldeny. Spolu s murárskym tovarišom, úkolovými robotníkmi a pomocnými robotníkmi na prípravu malty, majú byť všetci platení zo staviteľových prostriedkov buď dennou, alebo týždennou mzdou. Johann Enzenhofer sa zaväzuje urobiť aj základy pivníc s pomocou svojich ľudí a vyhlasuje, že ak sa počas troch rokov preukážu škody, ktoré vzniknú jeho vinou, alebo zavinením jeho ľudí, odstráni ich na vlastné náklady a zabezpečí stavbu proti každému nebezpečenstvu.

Andrej Koháry sľubuje, že základy a pivnice vykopú jeho ľudia, že dá odstrániť aj vykopanú zeminu a ak to bude potrebné, pod jeho dohľadom bude navozená na klenby. Ďalej sa zaväzuje: zabezpečiť všetky stavebné kamene, čiže kamene na klenby i na murovanie, ako aj všetok ďalší potrebný stavebný materiál a náradie.“

Aké boli v tých časoch ceny sa dá odvodiť z tretieho až piateho bodu zmluvy, kde sa napríklad hovorí, že Andrej Koháry: „...dá za každú viedenskú siahu múra jeden gulden, dva guldeny za jednu siahu a pol stopy, alebo za klenbu hrubú pol tehly jeden gulden a tridsať grajciarov.“

„...že Johann Enzenhofer dostane pri uzatvorení kontraktu zálohu sto ríšskych zlatých a podľa hodnoty vykonanej práce, ako aj po začatí diela mzdu na krytie výstavby múrov a nadzemnej časti vo výške tisíc zlatých, ktoré si ale hospodár ponechá v úschove a bude platiť...“ a tu sa zmluva končí.

Hoci je dokument neúplný, je mimoriadne zaujímavý. Zachovaný text poskytuje vôbec prvú predstavu o plánovanom využití stavby, ktorú zároveň určuje ako sídlo správy Sitnianskeho panstva a dvorného sudcu.

Kaštieľ je cenný svojou vnútornou výzdobou. Prevažná časť miestností, sál a chodieb si zachovala pôvodný interiér z obdobia baroka, rokoka a empíru. Na prvé poschodie sa prichádza z podjazdu hlavného vchodu v severnom krídle reprezentačným schodišťom s kamennými sochami do prijímacích priestorov. Odtiaľ je možné prejsť do spoločensko-reprezentačných miestností alebo na chodby obiehajúce ďalšie tri krídla kaštieľa. Z chodieb osvetlených oknami do nádvoria sú prístupné jednotlivé navzájom prepojené miestnosti. Z obdobia stavby kaštieľa sú aj nástenné maľby nad schodišťom a v kaplnke. V kaštieli sa zachovalo pomerne veľa pôvodne zariadených i neskoršie dopĺňaných miestností, ktoré sú vlastne nábytkovým múzeom a zbierkami rôznych umeleckých predmetov, obrazov, rytín, akých je na Slovensku veľmi málo. V 19. storočí niektoré miestnosti boli ešte zmenené a zariadené podľa vtedajšej módy.

Poschodový objekt štvorkrídlového pôdorysu s ústredným nádvorím má všetky znaky reprezentačného sídla. Klenutý podjazd s priehľadom do nádvoria vedie na reprezentačné schodište, ktorého architektúru doplnili maliarskymi a sochárskymi dielami odzrkadľujúcimi vplyvy talianskeho a rakúskeho umenia. Z južného traktu kaštieľa vystupuje kaplnka bohato zdobená freskami neskorobarokového iluzionistického priestoru s voľným priehľadom. Kaplnka je zvýraznená aj navonok na priečelí, ktoré ukončuje freska spájajúca cirkevný námet s motívom obrazu donátora. Na prvom poschodí kaštieľa je viacero honosných izieb, ktorých sa len minimálne dotkli neskoršie modernizačné zásahy.

Uvádzame aj niekoľko zaujímavostí:

Kaštieľ je známy symbolikou kalendára. Pôvodne mal 4 vchody – ako ročné obdobia, 7 arkád – ako dní v týždni, 12 komínov – ako mesiacov v roku, 52 izieb – ako týždňov v roku a 365 okien – ako dní v roku.

Budova je postavená v kopci, takže každé krídlo má iný počet podlaží.

Kaštieľ má strechu z dreveného ručne štiepaného šindľa, ktorá je plošne na Slovensku pravdepodobne najväčšia. Celková plocha je okolo 6 tisíc m², na 1 m² je použitých 50 kusov šindľa pri dvojitom kladení.

V kaštieli sa nachádzajú aj veľké dvojúrovňové pivnice, ktoré boli zrekonštruované v roku 2020.

Na hornom podlaží v historickej expozícii sú takmer kompletne zachované pôvodné výzdoby stropov (maľby, štuky), drevené podlahy a obklady stien, pece, ale aj drevené barokové okná s ručným sklom.

Vkus, elegancia, vyváženosť, striedmosť a kvalita, to sú atribúty kaštieľa, ktorý je neprehliadnuteľnou dominantou obce Svätý Anton. Až do roku 1944, kedy ho opustil posledný užívateľ - bulharský cár Ferdinand Coburg, bol v rukách šľachty. Asi aj vďaka tomu sa tu zachovali originálne tapety, obrazy známych maliarov a krásna a historicky jedinečná zbierka starého nábytku z celého sveta. Kaštieľ ročne navštívia tisíce turistov z celého Slovenska. Park, ktorý ho obklopuje, láka k prechádzke v každom ročnom období. Je príjemným miestom oddychu pre celú rodinu.