Pre oblasť

    Dom kultúry v Skalici – architektonický skvost

    Článok si prečítalo viac ako 3375+ používateľov
    Skalica ležiaca na hraniciach s Českou republikou, patrí k starobylým slovenským mestám, ktoré sa v uplynulých storočiach hrdili prívlastkom slobodné kráľovské mesto. História tohto mesta je dlhá a bohatá, striedali sa v nej obdobia budovania, rozmachu a rozkvetu s menej úspešnými obdobiami. Z viacerých aspektov má Skalica na historickej, ale aj súčasnej mape Slovenska významné postavenie. A má aj secesnú budovu z roku 1905, ktorá je kultúrnou pamiatkou a patrí medzi najzaujímavejšie stavby mesta. Je dielom architekta Dušana Samuela Jurkoviča, rodáka z Turej Lúky. Dodnes si zachovala svoju pôvodnú podobu. Dom kultúry je vraj najkrajší dom tohto mesta.

    História vzniku tejto budovy je spätá s menami dvoch významných skalických rodákov a predstaviteľov kultúrneho a politického života Skalice konca 19. a začiatku 20. storočia – doktora Pavla Blahu a doktora Ľudovíta Okánika. Výsledkom ich národnobuditeľskej činnosti bolo to, že Skalica sa na konci 19. storočia stala spolu s Martinom a Ružomberkom centrom slovenského života. Pôsobil tu Katolícky kruh, ktorý najprv sídlil v prenajatom Gajdáčovom dome a neskôr v zakúpenom Šefránkovom dome na námestí, ktorý bol pre rozvíjajúce sa kultúrne a spoločenské aktivity čoskoro priúzky. Preto Katolícky kruh vedený v tej dobe ThDr. Ľudovítom Okánikom a MUDr. Pavlom Blahom inicioval vybudovanie objektu so širším zameraním pre činnosť viacerých spolkov a rozvoj rozmanitých kultúrnych aktivít. A keďže išlo v dobe najťažšieho národnostného útlaku o skutočne veľkorysé a odvážne podujatie, bolo treba nájsť platformu na jeho bezpečnú realizáciu, a tou sa stal Spolok svätého Vincenta, pod hlavičkou ktorého celá akcia prebiehala. Ďalší skalický rodák, poslanec doktor Ján Černoch daroval na jeho vybudovanie 5 000 korún. To, že kultúrny dom nemal slúžiť len aktivitám katolíkov, ktorí boli sústredení v Kruhu dokazuje i fakt, že na jeho výstavbu prispeli i mnohí evanjelickí vlastenci.

    Budova bola navrhnutá architektom Dušanom Jurkovičom, ktorý bol vyzbrojený rozsiahlymi poznatkami z ľudového staviteľstva a bohatými praktickými skúsenosťami. V roku 1904 vypracoval projekt Spolkového domu v Skalici inšpirovaný ľudovým staviteľstvom a dobovým secesným štýlom, ktoré spojil do autorsky svojbytného architektonického konceptu. Vidieť to na mnohých detailoch výzdoby. Typické je použitie dreva, motívov kvetov a vtáčikov. Táto jednoposchodová budova stojaca na skalickom námestí okoloidúcich na prvý pohľad zaujme svojou farebnosťou a figurálnou mozaikovou výzdobou priečelia, do ktorého je zakomponovaná mozaiková výzdoba s figurálnymi historizujúcimi motívmi z českých a slovenských dejín, ktoré sú spracované podľa návrhov českého maliara Mikoláša Aleša. Mozaiku osadil brniansky autor Škarda. Dve postavy, ktoré symbolizujú česko-slovenskú vzájomnosť, by mali byť Jánošík vpravo a vľavo Ján Jiskra z Brandýsa. Nad nimi je upravený obraz Svätá rodina, kde sv. Štefan dáva požehnanie slovenskej rodine. Nápisy sú vkomponované v rastlinných ornamentoch.

    Priečelie, ktoré na prvý pohľad pôsobí bohato a reprezentačne, má celkom jednoduchý základ. Tvorí ho trojdielna kompozícia ako odraz troch spolkov, ktoré dom stavali, čo si možno zreteľne prečítať podľa nápisových tabúľ. Svedčí o tom aj diferencovanosť rytmu okenných osí a asymetrické nasadenie priečelného štítu. Výtvarná výzdoba je sústredená do pásu medzi prízemím a prvým poschodím, k rímse, resp. na plochu štítu a okolo ústredného okna v osi pod ním. Na priečelí je výrazne uplatnená secesná železná oblúková markíza, zdobená rustikálnym srdiečkovým ornamentom. Všetky prvky sceľuje čistá základná plocha steny s jednotnými tvarmi okien a vstupov, priebežný soklový pás zo zelených obkladačiek, rímsa a zelená krytina strechy.

    Budova, ktorá stojí v rade domov na úzkej dlhej parcele na mieste bývalého Katolíckeho domu, obsahovala spolkové a obchodné miestnosti, múzeum, knižnicu s čitárňou, divadelnú dvoranu, byt a skladištia. Keďže mala splniť rôznorodé požiadavky spolkov, kládli sa zvýšené nároky na premyslené riešenie dispozície celku. Hlavný spoločenský priestor (dvorana) je zasunutý do zadného dvorového krídla.

    Keď ide o interiér, zaujímavé je predovšetkým dôvtipné riešenie divadelnej dvorany s javiskom a balkónom. Architekt pomocou drevenej stĺpovej konštrukcie vloženej dovnútra sály vytvoril systém roštov, ktoré podporujú konštrukciu krovu, do ktorého ponechal voľný priehľad. Ako izoláciu a zároveň podhľadový obklad použil omietnuté korkové dosky. Nosný stĺp je nielen prvok konštrukčný ale aj prvok členiaci priestor a vďaka rezbárskej výzdobe aj dekoratívny článok. Dovnútra orientované arkiere v hornej časti dvorany rozptyľujú svetlo, ktoré preniká zvonku veľkými oknami s výplňou zo sklených tvaroviek. Arkiere štvorcovým členením svojich plôch posilňujú celkový dojem čistého, jasne artikulovaného priestoru utváraného geometricky. Badať tu inšpiráciu dielami škótskeho architekta Mackintosha a možno aj prvkami japonskej architektúry.

    Veľká divadelná sála je skutočnou pýchou tejto budovy. V čase svojho vzniku bola najväčšou divadelnou sálou na Slovensku. Steny tejto sály, rovnako ako pôvodná historická opona sú zdobené maľbami s figurálnou tematikou. Ich autormi sú Jozef Úprka a Antoš Frolka. Sú na nich figurálne motívy priadky, gajdoša, krojovaných mládencov a ľudového tanca z moravsko-slovenského pomedzia. Zelená a okrová farebnosť malieb s bielymi plochami krojových súčastí a červenými akcentami výšiviek a šatiek vytvára ilúziu prirodzeného vidieckeho prostredia v Pomoraví a života človeka v ňom vo chvíľach všedných i sviatočných a navodzuje atmosféru čistoty, jasu a radosti.

    Fresky sú veľmi cenené a cenená je aj opona, ktorú namaľoval Frolka po Úprkovej smrti. Je na nej motív Vítanie jari. Fotografia opony býva súčasťou literárnych čítaniek pre žiakov ZŠ. Po druhej svetovej vojne vraj dokonca chceli túto oponu kúpiť USA. Našťastie opona zostala na svojom pôvodnom mieste.

    Ďalší dôraz položil Jurkovič aj na priestory na poschodí osobitne určené pre expozíciu múzea, ktoré staviteľsky pojednal ako dvojpriestorový ľudový dom so sieňou a izbou, pričom zdôraznil stropnú konštrukciu so zdobeným stĺpom uprostred hlavnej miestnosti. Pre múzeum účelovo navrhol aj inštalačné prvky – vitríny a police na zbierku džbánkárskych výrobkov v zmysle maľovaného ľudového nábytku. S odstupom rokov je táto časť dnešnej stálej expozície Záhorského múzea najhodnotnejšia – nazývaná blahovskou izbou, má veľkú muzeologickú hodnotu.

    Táto nádherná secesná budova bola slávnostne otvorená 29. septembra 1905
    Táto nádherná secesná budova bola slávnostne otvorená 29. septembra 1905

    Úspešne zrealizovaný projekt charakterizoval a zdôvodnil Dr. Pavol Blaho deň pred slávnostným otvorením Katolíckeho spolkového domu 30. septembra 1905 v časopise Pokrok takto:

    „Dom tento vyplynul z vrelej túžby ľudu, z tých žiadostí srdca skryť svoju hlavu slobodne, voľne pod vlastný krov. Prijať v náruč svoje spolky a blahodarné inštitúcie, poskytnúť útulok vzdelanosti, vede, umeniu a všemu, čo k prospechu ľudu slúži. Dom je vystavený pre všetkých dobrých ľudí, čo sú s nami jedna duša, jedno cítenie.“

    Už po dva večery pred slávnostným otvorením budovy hrali v divadelnej dvorane skalickí ochotníci Zeyerovu hru Radúz a Mahuliena. Slávnosť otvorenia Katolíckeho spolkového domu, v meste a na okolí nazývaného aj Katolícky kruh alebo skrátene Kruh, pripadla na 1. októbra 1905 a mala manifestačný charakter. Na hlavnom skalickom námestí, kde je budova situovaná, sa v tento deň zišlo okolo 4 000 ľudí, ktorí prichádzali v skupinách z Chvojnickej doliny na vozoch, z obcí pomoravia železnicou v sprievode domácich hudieb. Dopoludnia sa zúčastnili slávnosti vysvätenia budovy ThDr. Ľudovítom Okánikom, skalickým dekanom, nasledoval slávnostný obed, na ktorom v zmysle tradície obetovania prvotín pohostili aj dvanásť chudobných.

    V popoludňajších hodinách prebehla súťaž ľudových hudieb z okolitých dedín, večer sa slávnostným koncertom predstavilo trnavské kvarteto, s ktorým vystúpil aj vtedy konzervatorista Mikuláš Schneider-Trnavský. Náboženské obrady, spoločenské a kultúrne podujatia sprevádzala hudba Katolíckeho kruhu pod vedením J. Veselého, ľudová hudba z Brodského a Vlčnovská muzika.

    V ten istý deň o 16. hodine popoludní bolo otvorené aj múzeum, základ zbierok ktorého tvorila už predtým dlhodobo budovaná zbierka Dr. Pavla Blahu. Jej najväčšiu časť tvorila zbierka džbánkarských výrobkov zo západoslovenských dielní, kolekcia holíčskej fajansy a kameniny, sklomaľby, ozdobné vyrezávané a maľované piesty, košíky a výšivky, zbieraním ktorých sa už od konca 19. storočia zaoberali v Skalici sestry Emília a Anna Jurkovičové a manželka Dr. Pavla Blahu Gizela, rodená Okániková. Ďalšiu časť tvorili historické zbierky (insígnie, cechové truhlice, zbrane a mince). Dôležitú súčasť Blahovho fondu tvorila aj umelecká zbierka, z ktorej sa podnes zachovali len zlomky.

    Pôvodný prevažujúci národopisný a umelecký základ Blahovej zbierky určil na dlhé desaťročia aj smerovanie a profil múzea v Skalici. Výsledkom tohoto smerovania je v súčasnosti najobsažnejší národopisný zbierkový fond Záhorského múzea a výsledkom tradície zbierania umeleckých diel aj na pôde múzea v 70. a 80. rokoch pripravovaný základ pre vznik Záhorskej galérie v Senici a v roku 1991 ustanovenie Galérie Júliusa Koreszku v rámci expozície múzea ako samostatnej výstavy maliarových krajinárskych diel. Po zmene štatútu múzea s rozšírením jeho pôsobenia pod názvom Záhorské múzeum v roku 1965 sa postupne dobudovali jednotlivé odbory. V súčasnosti má múzeum obsadený odbor archeológie, histórie, etnológie a muzikológie.

    V priestoroch Katolíckeho spolkového domu našla v prvej fáze jeho jestvovania sídlo aj muzeálna knižnica, čitáreň, redakcia, informačná kancelária, Gazdovský roľnícky spolok, Potravný spolok so skladmi a Obchodná banka. V časti priestorov na poschodí bol umiestnený byt Dr. Pavla Blahu.

    Pri zostavovaní kultúrno-spoločenských podujatí v Katolíckom spolkovom dome badať už od roku 1906 istý koncepčný prístup, ktorý sa prejavil vytvorením relatívne stabilnej programovej štruktúry a tá fungovala s výnimkou rokov vojnových až do roku 1920.

    Samostatnú kapitolu v nej od roku 1906 tvoria roľnícke zjazdy – dvojdňové jesenné stretnutia roľníkov, remeselníkov a inteligencie hlavne zo západného, ale aj stredného Slovenska a Dolnej zeme, ktoré mali aj svoju vzdelávaciu a kultúrno-spoločenskú stránku. Programová štruktúra ostatných kultúrno-spoločenských podujatí sa vyprofilovala na pozadí ročného cyklu tradičných sviatkov, v ktorých sa premietol hospodársky (roľnícko-remeselnícko-obchodnícky) a duchovný kresťanský charakter osídlenia mesta Skalice i s jej ambíciami v blahovskom období byť centrom národného života na západnom Slovensku v tesnej blízkosti s Moravou.

    Základom jednotlivých blokov v programovej štruktúre tohoto prvého obdobia bola vždy divadelná hra a hudobná produkcia. Celkove je v tomto období doložených 88 divadelných predstavení.

    Okrem týchto cyklicky sa opakujúcich podujatí sa v Katolíckom spolkovom dome konalo aj niekoľko významných hospodárskych a politických podujatí: v roku 1910 zakladajúce valné zhromaždenie Družstva pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu, v roku 1911 navštívil múzeum v sprievode Dr. Aloisa Kolíska Scotus Viator, v roku 1918 zábava na počesť príchodu Dočasnej vlády do Skalice, v roku 1919 obed účastníkov slávnosti sadenia lipy slobody v Skalici.

    Už v tomto počiatočnom období sa Katolícky spolkový dom v Skalici s divadelnou dvoranou a múzeom dostal do povedomia širokých vrstiev obyvateľstva na Slovensku i Morave ako dielo spredmetňujúce národný život a už vtedy sa stal vyhľadávaným cieľom exkurzií a súčasťou prehliadok pamätihodností mesta. 

    Táto budova sa stala centrom boja slovenskej inteligencie proti maďarizácii. Prispievali k tomu i divadelné predstavenia v slovenčine. Pracoval tu silný ochotnícky súbor, ktorý uvádzal každý mesiac jednu až dve premiéry.

    Podporovanie záujmu o slovenský život viedlo i k zberateľským aktivitám doktora Blahu, ktorý svoje zbierky venoval budove Kruhu, ako sa vtedy Domu kultúry hovorilo. Jeho zbierky sa stali základom k vytvoreniu regionálneho múzea a návštevníci Skalice si ich môžu pozrieť i dnes v Záhorskom múzeu, ktorého expozícia sa nachádza práve v časti prvého poschodia Domu kultúry. Okrem expozície múzea tu môžete navštíviť i galériu Júliusa Koreszku, maliara, ktorý sa narodil v Dojči, študoval na gymnáziu v Skalici, potom na Akadémii výtvarných umení v Budapešti a Prahe a po roku 1936 sa do Skalice vrátil natrvalo. Skalica bola pre Koreszku, ktorý sa preslávil najmä ako krajinár inšpirujúcou, o čom sa môžeme presvedčiť pri pohľade na jeho obrazy s motívmi skalických historických budov a viníc. Nad dobovým schodiskom smerujúcim na poschodie sa nachádza Koreszkov „Pohľad na Skalicu“, ktorý namaľoval priamo pre Dom kultúry. Táto nádherná budova nežije len svojou minulosťou. I dnes sa tu sústreďuje kultúrny život mesta a tak máte možnosť do krásnej divadelnej sály zavítať pri niektorom z divadelných predstavení, koncertov či iných podujatí, ktoré sa tu pravidelne konajú.

    Dom kultúry v Skalici, foto: YBstudio, 2018
    Dom kultúry v Skalici, foto: YBstudio, 2018

    Posledná rekonštrukcia interiéru a exteriéru sa uskutočnila v roku 2005. Budova poteší návštevníkov mesta svojou krásou, lebo je považovaná za jedno z vrcholových diel architekta Jurkoviča.

    Titulná fotografia: Dom kultúry, autor E. Timko

    3375
    Autor: Daibau casopis

    Ako ste využili tieto informácie?


    Nápady na usporiadanie domu

    Časopis s čerstvými nápadmi a radami našich autorov na usporiadanie Vášho obytného priestoru.

    Podmienky používania I Politika súkromia I Informácie o cookies I Impressum
    © 2023 Daibau, všetky práva vyhradené