Nižšie:
Vznikli tu mnohé pamiatky a pamätihodnosti (rôzne druhy a typy objektov a predmetov), ktoré sú zachované do dnešných dní. V obci je niekoľko národných kultúrnych pamiatok, o ktorých si základné informácie môžete prečítať na informačných tabuliach na trase náučného historického chodníka.
V historickom centre sú stredoveké pamiatky - ruina hradu Čeklís a kostol sv. Štefana Kráľa a od 18. storočia barokový kaštieľ s parkom, jeho majiteľmi do roku 1945 boli Esterházyovci. Tento rod bol už v minulosti veľmi bohatý a vážený. Prvé zmienky o ňom sú z roku 1186.
Ruiny hradu Čeklís
Hoci hrad bol najstaršou profánnou stavbou v obci, je najmladšou národnou kultúrnou pamiatkou v Bernolákove, od roku 2008. Čeklísky hrad (mal pomenovanie aj Ľaliový hrad) bol pravdepodobne postavený okolo roku 1290. Je však predpoklad, že strážna veža tu stála už pred týmto rokom. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1323.
O osude čeklískeho hradu sa len málo vie. Počas stáročí mal viacerých majiteľov. Na začiatku 14. storočia patril Matúšovi Čákovi a potom kráľovi Karolovi Róbertovi z Anjue, ktorý ho roku 1324 daroval comesovi Abrahámovi. Odvtedy je hrad známy pod názvom Castrum Chekles.
Ruiny hradu ležia na kopci s názvom Várdomb (po slovensky hradné návršie) nad potokom Čierna voda na západnom okraji obce. Zo zachovanej hradnej architektúry sa dá uzavrieť, že ide o obdĺžnikový areál.
Na južnej strane vyvýšeniny nachádzajú sa zvyšky obvodového opevnenia, dlhé 32 metrov, ktoré tiahnu v smere východ-západ. Na jeho výstavbu bol použitý lomový kameň, kladený do riadkov a spájaný vápennou maltou. Murivo bolo hrubé 190 cm. Asi v strede opevnenia sa nachádza valene zaklenutá vstupná brána, 5 m široká a 140 cm vysoká.
Neďaleko sú pozostatky ďalšej klenby, v západnej časti areálu je viditeľné murivo hrubé takmer dva metre, na výstavbu ktorého použili kameň a tehly, ktoré spájali vápennou maltou.
Na východnej strane na areál hradu nadväzuje areál kostola. Spojnicou je priekopa široká 10 metrov, ktorá vedie v smere sever-juh.
Podľa niektorých zdrojov bol hrad spustošený už v 15. storočí. Začiatkom 18. storočia, za povstania Františka Rákoczyho II., povstalci hrad aj osadu Čeklís úplne zničili.
Vodárenská veža Várdomb
V publikácii Bernolákovo 1209 – 2009 (dejiny obce) sa okrem iného na strane 175 uvádza: „Vo vnútri hradného areálu bola začiatkom 20. storočia na umelo vytvorenej oválnej vyvýšenine postavená obecná vodáreň, resp. vodojem. Jeho architektúra vychádza z romantických novoslohových stavieb a pripomína stredovekú vežu s kruhovým pôdorysom. Postavený je z tehál a jeho priemer je šesť metrov. Po obvode má radiálne rozmiestnené štyri oporné piliere ukončené strieškou. Vo vrchnej časti veže je šesť kruhových okienok. Koruna muriva je ukončená atikovou rímsou so zaniknutým cimburím. Rímsu nesú stupňovité konzoly obiehajúce vežu v pravidelných odstupoch. Romantický výraz objektu dotvára na južnej strane valcovitý vežičkový arkier... Vstup do objektu sa nachádza na severovýchodnej strane a tvorí ho jednoduchý otvor s polkruhovým ukončením. ... Vodojem je zároveň solitérom, ktorý významne esteticky dotvára celý pamiatkovo-krajinársky komplex...“
Vodárenská veža bola postavená na mieste ruiny stredovekého hradu Čeklís v roku 1905. Pre jej výstavbu bola využitá najvyššia lokalita v obci, ktorá vznikla zasypaním hradných ruín. Tento valcovitý objekt s výškou 14 m vybudovaný bol pre potreby prívodu vody do kaštieľa. Vodu čerpala z potoka Čierna voda. Prestala sa používať pred rokom 1990.
V roku 2014 Marcela Sládečková, študentka na Fakulte architektúry STU vypracovala diplomovú prácu (pod vedením Ing. arch. Pavla Paulínyho, PhD.), ktorá obsahovala návrh obnovy tejto výnimočnej pamiatky. Tento návrh obec Bernolákovo použila ako základ pre projekt obnovy. Vďaka rozsiahlej rekonštrukcii sa podarilo zachrániť túto chátrajúcu historickú a technickú pamiatku, ktorá bola v roku 2013 vyhlásená za kultúrnu pamiatku.
Vodárenskej veži sa rekonštrukciou prinavrátil pôvodný historický eklektický výraz umocnený dekoratívnymi prvkami omietkovej bosáže, rímsami, cimburím a vežičkou. Nová dominanta obce slávnostne bola otvorená v septembri 2023.
Obnovená vodárenská veža sa stala významným symbolom historického oživenia Bernolákova a ukážkou, ako pamiatky môžu prispievať k miestnej kultúre.
Vo veži je sprístupnená malá expozícia dejín tejto zaujímavej technickej pamiatky a dejín hradu Čeklís, tiež vyhliadka, ktorá ponúka najkrajšie výhľady na Ivanku, Bratislavu a Malé Karpaty, zvlášť pri západe Slnka.
Hrad bol centrom stredovekého osídlenia, okolo ktorého v ďalších storočiach vznikala zástavba. Na juhovýchodnej strane na ruiny hradu nadväzuje areál rímskokatolíckeho kostola a na severozápade areál barokového kaštieľa.
Rímskokatolícky kostol sv. Štefana Kráľa
Najstaršou hmotnou národnou kultúrnou pamiatkou Bernolákova (od roku 1963), resp. najstaršou zachovanou stavbou v obci je tento kostol, zasvätený sv. Štefanovi, prvému uhorskému kráľovi, umiestnený na hradnom vŕšku. Určite poteší obdivovateľov sakrálnych pamiatok.
Podľa niektorých prameňov kostol bol pôvodne románsky (vystavaný v polovici 12. storočia). V 14. storočí prešiel gotickými úpravami, a neskôr, v 18. storočí, barokovými úpravami, ktoré uskutočnili vtedajší majitelia Čeklísa Esterházyovci, kedy bol kostol nadstavaný do súčasnej výšky.
Ide o obdĺžnikový jednoloďový priestor široký 9 metrov s polygonálnym uzáverom svätyne a troma dvojstupňovými opornými piliermi. Dominantou kostola je hranolová veža predstavaná k západnej fasáde, ktorá je ukončená murovanou ihlanovou helmicou. Pôvodné zvony boli použité počas prvej svetovej vojny na vojenské účely, súčasné zvony boli v roku 1949 prenesené z veže kaštieľa. Pribudli aj prístavby na severnej a južnej strane. Loď je krytá krížovou hrebienkovou klenbou. Sakristia je plochostropá. Fasáda je členená dvojstupňovými opornými piliermi. Svetlo do kostola preniká cez štyri obdĺžnikové okná s polkruhovým záklenkom.
Hlavný vstup do kostola vedie cez podvežie, druhý vstup je cez severnú prístavbu a tretí je na južnej strane.
Barokový, resp. rokokový sloh bol uplatnený aj vo výtvarnej výzdobe interiéru kostola. Viaceré umelecké diela z tohto kostola sú zaradené k chráneným hnuteľným kultúrnym pamiatkam z 18. storočia. K najvýznamnejším pamiatkam určite patrí bočný oltár sv. Margity Kortonskej, v severnej kaplnke, ktorý vznikol okolo roku 1770.
V 19. storočí kostol dostal nový krov, nový západný štít lode a nový jednomanuálový organ umiestnený na empore.
Poslednou väčšou úpravou kostol, ktorý patrí medzi najstaršie sakrálne stavby na Slovensku, prešiel v prvej polovici 20. storočia.
Okolo kostola je kamenný múr, ktorý je na východnej strane prerušený bránou s polkruhovým vstupným otvorom. Brána je ukončená malou rímsou a esovito ohýbaným štítom, ktorý je ukončený nadstavcom a dvojkrížom na vrchole. V nike je umiestnená soška svätca.
Esterházyovský kaštieľ
Majestátny kaštieľ stojaci na okraji obce bol za národnú kultúrnu pamiatku vyhlásený v roku 1963. Neďaleko od miesta starého hradu si ho dala vystaviť rodina Esterházyovcov. V roku 1714 boli položené základy kaštieľa na najkrajšom mieste v Čeklísi – na vŕšku.
K jeho impozantnej podobe prispeli viaceré generácie Esterházyovcov, ktoré kaštieľ užívali. Stavebné úpravy boli realizované v prvej polovici 18. storočia, ďalšie po požiari v roku 1911 a v rokoch 1948 – 1949.
Hlavná brána bola zdobená znakom majiteľov. Rodinný erb Esterházyovcov mal v modrom poli na zlatej korune zlatého vtáka Griff, ktorý v prstoch pravej nohy drží meč a v ľavej tri zlaté ruže. Za hlavnou bránou bolo nádvorie, ktoré obývali úradníci a sluhovia. Vstup do kaštieľa viedol cez kamenný most s plastikami levov. Zámocká brána je cennou umeleckou pamiatkou, s prekrásnymi ornamentami.
Samotný kaštieľ je jednoposchodová trojkrídlová budova stavaná do pôdorysu v tvare písmena U s čestným dvorom, ktorý je uzavretý jednoduchou prízemným vstupným krídlom s terasou a vstupným portálom, ktorý spája dve veže: na pravom i ľavom krídle. Tretia veža sa nachádza v prostriedku medzi čelnými vežami. Bočné, dvojtraktové krídla majú samostatné vstupy z nádvoria.
Strecha je manzardová s vikiermi. Zo strechy rizalitu vyrastá oválna dvojpodlažná veža krytá kopulou so zvoničkou.
Hlavné jedenásťosové priečelie s mierne vystupujúcim stredným rizalitom je situované do parku. Barokový sloh je najvýraznejšie uplatnený na priečelí päťosového stredného krídla, z ktorého vystupuje mimoriadne dekoratívny široký trojosový rizalit.
Fasáda je členená pravidelným rytmom okien (2-2-3-2-2) a pilastrami s jónskou hlavicou. Všetky okná na kaštieli sú orámované kamennými šambránami. Stredné krídlo má v dvornej časti mierne vystupujúci rizalit, ktorý je členený polostĺpmi s korintskou hlavicou. Celú fasádu ukončuje balustráda s dvoma plastikami a oválna veža krytá kopulou. Okná tohto krídla majú nad sebou a v parapete dekoratívne prvky. V priečelí bočných krídiel sú štvorhranné trojposchodové veže členené nárožnými pilastrami a kryté helmicou.
Barokový sloh, aj keď narušený prestavbami, je prítomný aj vo vnútornej dispozícii. Slávnostná miestnosť v strednom krídle je prístupná dvojramenným schodišťom, na ktorom je železná kovaná mreža. Jej okná sú obrátené do parku. Miestnosti majú v prízemí klenby s lunetami alebo krížové klenby. Ostatné miestnosti sú plochostropé.
V kaštieli sa postupne zhromaždilo mnoho cenných vecí a umeleckých predmetov, bohatá knižnica, obrazáreň a pekné lovecké trofeje. Po odchode (úteku) Karola Esterházyho z kaštieľa krátko pred skončením druhej svetovej vojny, ľudia začali kaštieľ vykrádať, zmizli niektoré cenné obrazy, nábytok i vzácne knihy z knižnice.
Ako zaujímavosť možno spomenúť, že kaštieľ navštevovali príslušníci viedenského dvora. V roku 1766 Mária Terézia v tomto kaštieli oslávila svoje narodeniny. Americký prezident Theodore Roosevelt tu bol na súkromnej návšteve v roku 1910.
Hlavný vstup do areálu z obce bol troma ulicami lemovaný alejami, ktoré sa opticky zbiehali pri obelisku sv. Štefana. Hlavné komunikácie po obvode areálu a prechod parku do zvernice tiež boli riešené priamočiarymi alejami, ktoré sa hviezdicovito križovali. Toto panské sídlo bolo ojedinelou ukážkou vysoko kvalitne budovaného barokového zámockého komplexu stredoeurópskeho významu.
V historickom areáli, na nádvorí pred kaštieľom Esterházyovcov, stojí Mariánsky „morový“ stĺp, pochádzajúci z rokov 1750 – 1760. Postavený bol na pamiatku morovej epidémie, ktorá si v tejto obci vyžiadala početné obete. Na ňom je stvárnený donnerovský motív kľačiaceho svätca a sediacej Madony. Jeho autorom je pravdepodobne architekt Ľ. Gode.
V okolí barokových kaštieľov vždy bola upravená zeleň, výnimkou nebol ani bernolákovský kaštieľ. Po výstavbe kaštieľa bola vytvorená baroková záhrada v štýle francúzskych parkov, ktorú upravovali ďalší majitelia, a neskôr bola zmenená na prírodno-krajinársky park na rozlohe viac ako 20 hektárov. Boli tu vysadené rôzne vzácne druhy drevín: krásne exempláre sekvoje obrovskej, pínie, katalpy, platany, borievka kráľovská. Park postupne prechádzal do pôvodných dubových a topoľových lesných porastov. Za kaštieľom bola rozsiahla zvernica pre vysokú zver. Záhrada bola udržiavaná do konca druhej svetovej vojny.
V pôvodnom francúzskom parku sa nachádzali plastiky Ľ. Godeho (tieto boli neskôr nahradené secesnými alegorickými sochami ročných období a fontánou s ústrednou plastikou ženy s dvoma nymfami).
Kaštieľ v Bernolákove roky chátral, po trojročnej rekonštrukcii, ktorá sa začala v roku 2014, sa stal ozdobou nielen Bernolákova, ale i širšieho okolia. Je prenajatý a v areáli parku sa nachádza golfové ihrisko a iné športoviská.
Kaplnka sv. Anny
V období výstavby kaštieľa v zámockom parku bola vybudovaná baroková kaplnka Svätej Anny (1716). Tento pamiatkový objekt umiestnený pri Čiernej vode, v strede parku, dal postaviť gróf Esterházy na pamiatku zachránenia grófových detí.
Stavba má polygonálny pôdorys s centrálnou dispozíciou s obdĺžnikovým presbytórom, ktorý je zaklenutý pruskou klenbou. Celá loď je krytá kupolou. Fasáda je členená nárožným pilastrami s rímsovou hlavicou a profilovanou korunnou rímsou. Nad vstupným portálom je tympanom, v ktorom je zdobený reliéf s dvoma anjelmi. Hlavný priestor kaplnky je zaklenutý kupolou s pásmi. Pruská klenba dosadá na rímsu pilastrov.
V súčasnosti kaplnka slúži na cirkevné obrady. Reprezentuje hodnotnú architektúru a má bohatý barokový inventár. Hlavný oltár z roku 1731 je dielom sochára Andreasa Huettnera. V posledných rokoch vynovená bola vonkajšia fasáda kaplnky a vykonaná oprava oltára.
Stĺp hanby
Ďalšou národnou kultúrnou pamiatkou, od roku 1963, je stĺp hanby – pranier, postavený pravdepodobne v 17. storočí, ktorý v súčasnosti stojí v ohradenom priestore blízko rímskokatolíckeho kostola.
Je to jednoduchý hladký kamenný stĺp kruhového prierezu, ktorý sa smerom nadol mierne rozširuje, s hlavicou a otvorom pre reťaz. Vertikálne po celej dĺžke stĺpa tiahne žliabok, ktorý mohol slúžiť ako vodiaca drážka na reťaz. Pätka stĺpa v tvare dvoch kruhov je umiestnená na štvorcovom podstavci. Výška stĺpa je asi 2,5 metra.
Stĺp hanby stál pôvodne v priestore pred kaštieľom.
Najnižším trestom bolo vyviazanie odsúdeného k stĺpu hanby (za krádež alebo za urážku vrchnosti), ktorý bol týmto spôsobom vystavený verejnému pohŕdaniu zo strany ostatných obyvateľov. Preto súčasťou praniera boli kovové súčiastky – reťaz, okovy na ruky, obojok na krk...
Pomník Antona Bernoláka
Hoci je pomník slovenského národného buditeľa z hľadiska pôvodu najmladšou pamiatkou v obci, za národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený v roku 1963. Je dielom akademického sochára Miroslava Frica Motošku. Slávnostne bol odhalený v roku 1937. Treba tiež spomenúť, že od roku 1948 obec na počesť tohto kodifikátora spisovnej slovenčiny nesie jeho meno – Bernolákovo. Na fare je zriadená pamätná izba.
Pomník stojí pred rímskokatolíckou farou. Na vrchu žulového pylónu, ktorý sa smerom dolu zužuje a dosadá na stupňovitý podstavec z umelého kameňa, je bronzová busta - poprsie mladého Antona Bernoláka v kňazskej reverende. Na čelnej strane je vytesaný text: „Milá je naša reč slovenská…“ Okolo pomníka je kovová ohrada.
Anton Bernolák, predstaviteľ mladej slovenskej inteligencie, ktorá sa snažila o pozdvihnutie slovenského národa i jeho jazyka, prišiel do Čeklísa po skončení štúdia teológie a po vysvätení za kňaza pôsobil v obci ako mladý rímskokatolícky farár a dekan (v rokoch 1787 až 1791).
V malej, skromnej izbičke v Bernolákove tvoril najväčšie dielo svoje i národné. Po štyroch rokoch však z Čeklísa odchádza do Trnavy. Mal najväčšiu zásluhu na tom, že v roku 1792 vzniká Slovenské učené tovarišstvo a po celom Slovensku vznikali jeho odbočky. Členovia boli ľudia rôznych profesií – kňazi, učitelia, lekári, úradníci, remeselníci, kupci... Od roku 1797 pôsobil v Nových Zámkoch, kde veľmi mladý v roku 1813 zomrel.
Najvýznamnejším činom tohto jazykovedca bolo kodifikovanie spisovnej slovenčiny v roku 1787. Vychádzal zo zásady, že slovenská spisovná reč musí mať základ v jazyku a výslovnosti ľudu, za základ ktorého si vybral západoslovenské nárečie a zaviedol fonetický pravopis – píš, ako počuješ. Jeho slovenčina sa však nestala celonárodným spisovným jazykom, a v polovici 19. storočia zanikla.
Hoci na tunajšej fare pôsobil iba krátko, Bernolákovčania oprávnene môžu byť na toto obdobie hrdí. V Čeklísi sa staral o duševné spasenie obce i o povznesenie a záchranu celého národa. Kronika obce hodnotí jeho pôsobenie takto: „Chrám čeklísky, vedľa fara a celá obec chovajú pamätnú stopu jeho požehnaného života. Svojím dielom a pôsobením stojí na poprednom mieste v slovenských duchovných a národných dejinách.“
Prvá manufaktúra na výrobu súkna a rôznych druhov bavlnených látok – kartúnka
V 18. storočí sa aj na Slovensku rozvíjali a silneli kapitalistické výrobné vzťahy (vznikali manufaktúry, ťažilo sa čoraz viac obyčajných a drahých kovov, rozvoj zaznamenala banská technika aj hutníctvo). Koncom 18. storočia pretrvával boj medzi cechmi a novovznikajúcimi manufaktúrami, ktorým veľkú pomoc poskytla Mária Terézia svojou reformou z 5. marca 1765, a tým zabezpečila ich rozvoj.
Kartúnku zriadila panovníčka Mária Terézia v roku 1766. Vybudovaná bola na pravom brehu Čiernej vody, neďaleko kaplnky Svätej Anny, pretože Čeklís mal ideálne podmienky na bielenie kartúnu – veľké lúky i vodu. Manufaktúru, ktorá získala cisárske privilégium, založila skupina bratislavských a viedenských podnikateľov.
Bielenie sa vykonávalo primitívnym spôsobom – na slnku. Z tohoto obdobia pochádzajú niektoré miestne názvy: Panské lúky (bielil sa na nich kartún), Fabrický most (vedie nad Ľadovou vodou), Ľadová voda (potok vlievajúci sa z pravej strany do Čiernej vody).
V kartúnke sa vyrobilo ročne asi 3000 kruhov kartúnu a 5000 kruhov cicu. Neprimerané náklady a veľká konkurencia však zapríčinila úpadok čeklískej manufaktúry, o ktorej sú posledné správy v roku 1792.
Manufaktúra v Čeklísi bola po šaštínskej manufaktúre druhou najvýznamnejšou na Slovensku. Iba tieto dve mohli vyvážať svoj tovar aj do Rakúska. S výrobkami čeklískej manufaktúry obchodovali nielen kupci v mnohých mestách na terajšom Slovensku, ale aj v Budíne, Pešti a Temešvári.
V období najväčšieho rozmachu mala 100 až 150 stálych zamestnancov, 100 dievčat – farbiarok a okrem toho pracovalo tu asi 2000 pradiarov a česáčov, ktorí prichádzali za prácou z okolia.
Čo povedať na záver o tejto obci? Bernolákovo ponúka svojim návštevníkom bohatú prehliadku historických umeleckých a architektonických diel, od najstarších čias, ktoré sú súčasťou kultúrneho dedičstva celého Slovenska.
V súčasnosti sa obec stále rozrastá. V blízkosti parku, v centre obce je obecný úrad, kultúrny dom, penzión pre seniorov, obchod a reštaurácie. Organizujú tu rôzne akcie a podujatia, napr. postavenie mája alebo vianočného stromu, ktoré dotvárajú pestrý obraz života v Bernolákove. Na neďalekom detskom ihrisku môžete stráviť čas so svojimi deťmi.
Na východnom okraji obce je štrkové jazero, ktoré je obľúbené najmä medzi rybármi a milovníkmi plávania v prírode. Golf si môžete zahrať na už spomínanom golfovom ihrisku pri kaštieli.
Bernolákovo je atraktívna obec, ktorá občanom a turistom poskytuje rôzne príležitosti na využívanie voľného času a dovolenkovanie. V prípade, že sa práve rozhodujete, kam sa vybrať na výlet alebo dovolenku, odporúčame Vám navštíviť túto obec.
Zdroje:
- titulná fotografia: webová stránka Obce Bernolákovo
- texty a fotografie: webová stránka Obce Bernolákovo
- publikácia Bernolákovo 1209 - 2009, Dejiny obce, Michal Duchoň, Juraj Turcsány a kolektív, ISBN 978-80-970155-3-4